Boh koná tak, aby všetko dopadlo dobre

 

„Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia. Lebo ktorých vopred poznal, tých aj predurčil, aby boli podobní obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi.“ Rimanom 8,28.29.

Tento verš je naozaj krásny. Myslím si ale, že je niekedy ťažké porozumieť tomu, čo nám chce Pán Boh prostredníctvom apoštola Pavla povedať. Niektorí si myslia na základe tohto textu, že nám Pán Boh sľúbil úplnú ochranu a že sa nikomu, kto mu patrí, nemôže nič zlé stať. Ale žiaľ, nie je to pravda. Pán Boh nám nesľúbil, že splní našu predstavu vyvolanú jeho slovami. Aj ja som častokrát rozmýšľal nad textom, ktorý som práve citoval z Písma. Jeden úžasný príbeh zo života mi pomohol, aby som lepšie pochopil, o čo vlastne ide. Podelím sa s vami o ten príbeh.

V dávnom čase, v roku 1921, misionári David a Svea Floodovci odišli so svojím dvojročným synom zo Švédska do srdca Afriky – do krajiny, ktorá sa vtedy volala Belgické Kongo. Tam sa stretli s jedným škandinávskym párom (Ericksenovcami), a rozhodli sa, že spolu opustia misionársku základňu a zanesú evanjelium do veľmi vzdialenej časti Konga. Cítili, že ich Pán Boh povolal na túto cestu. V dedine N´dolera ich náčelník kmeňa privítal dosť nepriateľsky a nedovolil im vstúpiť do dediny. Obával sa, že misionári oddelia obyvateľov od ich lokálnych bohov. Tak sa tieto dva manželské páry rozhodli bývať blízko pri dedine. Vo vzdialenosti asi jedného kilometra si vystavili kolibu.

Modlili sa, aby sa stal nejaký duchovný prielom, ale nič sa nedialo. Jediný kontakt, ktorý mali s dedinou, bol jeden chlapček, ktorému náčelník povolil, aby im dvakrát do týždňa predával kurence a vajcia.

Svea Floodová – drobnučká, asi jeden aj pol metra vysoká mladá žena sa rozhodla, že ak je toto dieťa jediné s ktorým môže komunikovať, tak mu skúsi svedčiť o Kristovi. A to sa jej naozaj podarilo. Žiaľ, žiadne iné povzbudenie neprichádzalo. Jediná osoba, ktorej sa im podarilo svedčiť bol tento chlapček.

Medzičasom ich navštívila choroba – malária. Ericksenovci si povedali, že sa dosť namáhali a trápili. A tak sa vrátili späť na misionársku základňu.

O nejaký čas, uprostred primitívnej divočiny, Svea čakala bábätko. Keď prišiel čas aby rodila, náčelník sa zľutoval, a pustil ich do dediny, aby jej dedinská babica pomohla pri pôrode. Na svet prišlo malé dievčatko, ktorému dali meno Aina. Žiaľ, pôrod bol ťažký a kvôli malárii Svea žila 17 dní po pôrode a potom zomrela. Vtedy sa v Davidovi niečo zlomilo. Vykopal hrob, pochoval svoju dvadsaťsedem ročnú ženu a deti odviedol späť na misionársku základňu.

Svoje novorodené dievčatko odovzdal Ericksenovcom, a povedal: „Vraciam sa späť do Švédska. Prišiel som o ženu a nemôžem sa postarať ani o toto dievčatko. Boh mi zničil život.“ Odišiel a vzdal sa, ako svojho povolania, tak aj Pána Boha.

Je to pravda. Niekedy sa stávajú tragédie v živote aj u ľudí, ktorí chcú chodiť v Božej blízkosti. Zlé veci sa dejú aj dobrým ľuďom.

Práve toto je miesto, kde sa hodí tento náš verš, aby priniesol posolstvo povzbudenia a nádeje – aby nás presvedčil, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha.“ (zámerne som podčiarkol „všetky veci“ ako dobré, tak aj zlé) Písmo pokračuje: „Lebo ktorých vopred poznal, tých aj predurčil, aby boli podobní obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi.“ (Rimanom 8,29.)

Boh nám chce povedať niečo, čo je veľmi dôležité – Boh pôsobí v našom živote prostredníctvom všetkého, čo sa deje v našich životoch, v životoch ľudí, ktorí ho milujú. A pomáha nám, aby sme sa stali „podobní obrazu jeho Syna“. Bez ohľadu na to, aký je náš problém, alebo aký je náš bôľ, ak Ho milujeme a ak Mu to dovolíme, tak aj problémy v našom živote môžu byť súčasťou Jeho slávneho procesu, ktorý sa v našom živote deje.

Existujú najmenej tri požehnania, ktoré prichádzajú do nášho života, cez naše problémy. Tak, ako Boh použil problémy ľudí v minulosti, aby vylial veľké požehnanie, tak môžeme mať istotu, že rovnakým spôsobom bude konať aj dnes.

  1. Boh používa problémy, aby nás usmernil a formoval

Ťažkosti, ktoré zažívame v živote – veľké, alebo malé – nie sú náhodné a podivné nehody, alebo smoly. Boh ich dovolil, aby nás nasmeroval – aby nás formoval – do podoby Ježiša Krista. Predstavte si veľkú skalu uprostred opusteného poľa. Stojí tam sama. Je obyčajná, zanedbaná a bez veľkého využitia a účelu. Ale v rukách majstra sochára sa môže stať majstrovským dielom. Náš život sa podobá tejto skale. Nedokážeme okamžite vidieť Božiu zaneprázdnenosť pri vytváraní niečoho, čo je úchvatné. Problém je v tom, že my nevidíme, ako Boh pôsobí v našom živote. Všetko čo vidíme, sú len lietajúce kúsky kameňa. Úder dlátom nie je dôkazom toho, že nás Boh opustil, alebo že sa na nás hnevá, ale že Boh stojí pred nami – pozerá sa na náš pokrok, hladí drsné hrany, trpezlivo vytesáva Ježišov obraz v nás.

Písmo hovorí: „Bratia moji, pokladajte to za radosť, keď prídu na vás rozličné skúšky, veď viete, že ak sa vaša viera osvedčí, vedie to k vytrvalosti. A vytrvalosť nech je zavŕšená skutkami, aby ste boli dokonalí, bezúhonní a bez akéhokoľvek nedostatku.“ (Jakub 1,2-4)

„…rozličné skúšky…“ Práve o to sa jedná. To sú udalosti, ktoré Boh dopúšťa. To je to, čo Boh používa, aby nás formoval na Ježišov obraz. Jakub v skutočnosti hovorí, že nás práve táto činnosť dokončuje a zdokonaľuje.

  1. Boh používa problémy, aby nás napravil

Niekedy sa môžeme dostať do rutiny (mechanická bezduchá činnosť) a Boh používa problémy na zmenu nášho smerovania v živote. Nejedná sa vždy o to, že robíme v živote nejakú chybu – jednoducho len niekedy potrebujeme nové nasmerovanie.

Msíme si priznať ale, že sú v našom živote aj chvíle, kedy sa úplne mýlime. Zablúdili sme, nachádzame sa v hriechu a potrebujeme Božie naprávanie – nasmerovanie. Potrebujeme Jeho disciplínu, aby sme znovu vstúpili do vzťahu s Ním. V takej situácii Boh použije nejaký problém v našom živote, aby sme premýšľali nad hriechom do ktorého sme sa dostali a aby On mohol zasiahnuť a opraviť naše správanie.

Najznámejší príbeh z Biblie je podobenstvo o márnotratnom synovi:

„Po niekoľkých dňoch si mladší syn všetko vzal, odišiel do ďalekej krajiny a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trpieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u jedného obyvateľa krajiny. Ten ho poslal na svoje pole pásť svine. Túžil nasýtiť sa aspoň strukmi čo žrali svine, ale ani tie mu nikto nedal. Vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov môjho otca má chleba nazvyš, kým ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otec, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov. Vstal teda a išiel k svojmu otcovi.“ (Lukáš 15,11-20)

Pre Žida neexistovalo nič horšie, ako pásť svine. V tomto príbehu aj tie svine žili lepšie ako mladý muž. A problémy boli stále väčšie a väčšie. Už sa to ďalej nedalo zniesť. A tu začal opravovať svoje názory – „vstúpil do seba“ – vyznal svoj hriech, činil pokánie a rozhodol sa, že sa vráti domov.

Pán Boh nám sľubuje, že nás opraví, keď sa svojvoľne vzdialime od Neho a od toho čo je pre nás dobré a užitočné. Preto je pre nás zapísané posolstvo v Liste Hebrejom: „Syn môj, nepohŕdaj Pánovou výchovou, ani neklesaj, keď ťa karhá, lebo koho Pán miluje, toho prísne vychováva, a trestá každého, koho prijíma za syna.“ (Hebrejom 12,5.6.)

Boh dobre vie aký strašný a ničivý je hriech. Keď sa dostávame do hriechu, Boh sľúbil, že nás napraví. Preto by sme mali „vstúpiť do seba“, ak v našom živote prichádza problém za problémom. Mali by sme sa spýtať Pána Boha, či je nejaká oblasť v našom živote, ktorú sa pokúša napraviť. Hoci nie každý problém slúži k našej náprave, niektoré problémy áno.

  1. Boh používa problémy, aby nás ochránil

Niekedy Boh používa problémy do ktorých sme sa dostali, aby nás ochránil. To môžeme vidieť v živote Jozefa, Jákobovho syna (1. Mojžišova 37-45)

Jozef bol ockov miláčik. Kvôli tejto náklonnosti boli jeho bratia voči nemu naplnení nenávisťou a horkosťou. Jedného dňa ich nenávisť vyvrcholila a predali ho ako otroka karaváne, ktorá putovala do Egypta. Všetko sa odohralo veľmi rýchlo. V jednom okamihu bol miláčik a už v inom sa stal otrokom. Život pre Jozefa nemohol vyzerať horšie, ale Boh mal svoj účel a plán. Strážil ho a chránil ho, bez ohľadu na to, či to Jozef vtedy chápal.

Príbeh o Jozefovom živote je úžasný a len zázračná Božia ruka ho mohla dostať z otroctva a postaviť za druhého najmocnejšieho muža v Egyptskej krajine. Po mnohých rokoch, počas obdobia veľkého hladu sa Jozef znova stretol so svojimi bratmi, keď prišli využiť pomoc, ktorú Egypt ponúkal v podobe predaja potravín. Samozrejme, že netušili, že vysoký úradník, s ktorým sa zhovárajú je ich vlastný brat Jozef.

Keď nakoniec Jozef odhalil svoju identitu, bratia boli zdesení a vystrašení, že ich Jozef dá popraviť. Napriek tomu, že vedel, ako ho bratia nenávideli, keď ho predali do Egypta. Vedel ale aj to, že to bola Božia ruka, ktorá pôsobila v jeho živote. Vedel, že ho Boh v každej chvíli strážil a ochraňoval. Prečítajme si, čo Jozef povedal svojim bratom:

„Teraz sa však už netrápte a nech vás to nemrzí, že ste ma sem predali, lebo sem ma pred vami poslal Boh na záchranu života… Boh ma poslal pred vami, aby som vám v krajine pripravil zásoby a aby ste sa dožili veľkej záchrany. Nie vy ste ma poslali sem, ale Boh. On ma ustanovil za faraónovho poradcu, za pána celého svojho domu a za vládcu celého Egypta.“ (1. Mojžišova 45,4-8)

Práve preto sa musíme naučiť dôverovať Bohu, aj keď sú v našom živote problémy. On nás usmerní a sformuje, opraví a zachráni, lebo sľúbil „že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha.“ (Rimanom 8,28.)

Chcel by som dokončiť príbeh o rodine Floodových:

Po ôsmich mesiacoch manželia Eriksonoví ochoreli a obaja zomreli počas niekoľkých dní. Bábätko sa dostalo do rúk nejakých misionárov z USA, ktorý zmenili jej meno na Aggie. Zobrali ju so sebou do Spojených Štátov. Keď bola Aggie dospelá, na štúdiách sa zoznámila s mladým mužom Deweyom Hurstom, za ktorého sa neskoršie vydala. Roky plynuli. Hurstovci pracovali v istej kresťanskej škole v meste Seattle.

Jedného dňa našli v poštovej schránke nejaký švédsky časopis. Bez ohľadu na to, že Aggie nerozumela švédsky, zaujala ju jedna fotka. Na fotke bol náhrobný kameň a pod ňou bolo napísané SVEA FLOODOVÁ. Rýchlo odišla do školy, aby jej istý profesor, ktorý vedel po švédsky, preložil text. Text hovoril o misionároch, ktorí boli niekedy dávno v Afrike, v meste N´dole… o narodení bieleho dievčatka… o smrti mladej mamičky… o jednom africkom chlapčekovi, ktorý sa obrátil ku Kristovi… Teraz, keď už všetci bieli odišli, chlapec vyrástol a konečne presvedčil náčelníka, aby mu dovolil vybudovať v dedine kostol. Ďalej sa písalo, že v tejto dedine je dnes 600 kresťanov a aj náčelník sa stal kresťanom. Všetky tieto udalosti boli dôsledkom obetí, ktoré priniesli David a Svey Floodovci. Ale to ešte nie je koniec príbehu.

Vysoká škola darovala na výročie manželstva Aggie a Deweyovi cestu do Švédska. Aggie sa pousilovala nájsť adresu svojho otca. Jej otec David sa znova oženil, mal ďalšie štyri deti a svoj život poriadne zalieval alkoholom. Už bol príliš starý a po mozgovej príhode. Aj naďalej bol zatrpknutý a v rodine vyžadoval striktne jedno pravidlo: „Nikdy mi nespomínajte Božie meno, lebo Boh mi všetko zobral.“

Po emotívnom stretnutí so svojimi súrodencami ich Aggie požiadala, aby jej umožnili stretnúť sa s otcom. Súrodenci váhali. Povedali jej: „Môžeš sa s ním stretnúť, ale musíš si uvedomiť, že keď počuje Božie meno, veľmi sa rozhnevá.“

Aggie sa nedala odradiť. Vošla do bytu, ktorý bol plný prázdnych fliaš od rôznych alkoholických nápojov. Priblížila sa k posteli na ktorej ležal sedemdesiattriročný starec. „Ocko“ povedala mu. „Aina! Nikdy som sa ťa nechcel vzdať…“, otočil sa ku nej a začal plakať. Aggie mu odpovedala: „Je to v poriadku ocko. Boh sa o mňa úžasne staral.“

Muž okamžite zmeravel, prestal plakať a povedal: „Boh na nás všetkých zabudol. Naše životy sú práve kvôli Jeho činnosti zničené .“ Otočil sa k stene. Aggie ho pohladkala a pokračovala: „Ocko, musím ti niečo povedať. A čo ti poviem, je pravda. Nešiel si do Afriky zbytočne. Ani mama nezomrela zbytočne. Malý chlapček, ktorý sa stretával s vami a ktorého ste obrátili k Bohu, získal celú dedinu pre Ježiša. Jedno semienko, ktoré ste zasiali jednoducho pokračovalo v raste a rástlo. Dnes v tej dedine slúži Pánovi 600 ľudí, lebo vy ste boli verní Božiemu povolaniu a slúžili mu. Ocko, Ježiš ťa miluje! Nikdy nepestoval voči tebe nenávisť.“ Starec sa otočil pozrel sa dcére do oči. Telo sa mu uvoľnilo. Začal hovoriť. Na konci dňa sa vrátil k Bohu, ktorého odmietal toľko desaťročí.

O niekoľko rokov neskoršie, sa Hurstovci zúčastnili na istej kresťanskej konferencii v Londýne. Práve prebiehala správa zo štátu Zair, bývalého Belgického Konga. Správu podával vedúci národnej cirkvi a hovoril o 110 000 pokrstených veriacich a taktiež aj o úspešnosti šírenia evanjelia v jeho krajine. Po skončení prezentácie sa ho Aggie odišla spýtať, či náhodou nepočul o Davidovi a Svei Floodových.

„Áno pani!“ odpovedal človek, „práve Svea Flood ma doviedla k Ježišovi. Ja som chlapček, ktorý prinášal jedlo vašim rodičom skôr ako ste sa narodili. Do dnešného dňa si všetci vážime hrob vašej matky a jej pamiatku.“ Objal ju a obaja dlho plakali. Potom pokračoval: „Musíte prísť do Afriky a vidieť to, lebo vaša matka je najznámejšou osobou v dejinách našej krajiny.“

Aggie Hurstová a jej manžel to aj urobili. Odišli do Afriky. Privítalo ich obrovské množstvo ľudí z dediny. Najdramatickejšie okamihy prišli vo chvíli, keď Aggie prišla ku hrobu svojej matky. Kľakla na zem a ďakovala Pánu Bohu.

Počas toho krásneho dňa bola aj pobožnosť, na ktorej kazateľ prečítal verše z evanjelia podľa Jána a aj z knihy Žalmov. Chcem toto dnešné uvažovanie ukončiť rovnakým odkazom: „Amen, amen, hovorím vám: Ak pšeničné zrno, ktoré padne do zeme, neodumrie, zostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Ján 12,24.)

„Tí, čo rozsievajú so slzami, budú žať s plesaním.“ (Žalm 126,5.)

 (podľa Melvina Newlanda spracoval a preložil Milenko Vučetić)

Použité zdroje: Časopis PASTIR, október 2009, Srbsko

Pomník z kameňa – hrob Svee Flood